Som nadšencom technológií. Sledujem nové trendy, mám výkonný “chytrý” telefón. Zvykol som si mať ho stále na dosah ruky, kontrolovať, aj keď nezvonil ani neprišla notifikácia o novej správe či emaile. Patrím do kategórie ľudí, ktorí sa v práci pohybujú v digitálnom prostredí, čiže som neustále online. Takmer permanentné pripojenie mi viac-menej neprekážalo, resp. vnímal som len pozitíva, ktoré mi technika prinášala.
S rastúcim návalom informácií, e-mailov a častou komunikáciou na komunikačných platformách a sociálnych sieťach som začal pociťovať, že začínam nestíhať, byť menej produktívny a zorganizovaný. Tlačil som pred sebou čoraz viac rozrobených a nedotiahnutých úloh, preskakoval z jednej na druhú, stále ma niečo vyrušovalo.
Problém so závislosťou na digitálnych technológiách som si najskôr začal všímať u iných. Všetkých tých ľudí-zombie idúcich po ulici s hlavou dole upriamenou na obrazovke mobilu, tak isto aj na zastávkach, reštauráciách a vo výťahoch. U koho mi to však najviac prekážalo, boli deti. V čakárni u detského lekára malo 9 z 10 detí sklonenú hlavu. Dôvodom však nebol strach z lekára. V rukách držali mobily, tablety a hrali sa hry.
Poslednou kvapkou bol rozhovor s jedným známym, ktorý sa s dvanásťročným synom vybral na dovolenku k moru. Keď som s ním volal, tak na otázku, ako si užívajú more, prišla nečakaná odpoveď, ktorá ma zarazila: „No nič moc. Syna neviem dostať od počítača. More ho vôbec nezaujíma, ešte sa ani nebol okúpať. Fičí na počítačových hrách, sociálnych sieťach a YouTube,“ vysvetlil so smutným tónom v hlase. Vtedy si človek uvedomí, že to už je problém. A postupne bude čoraz väčší. Generácia ľudí narodených v minulom tisícročí si určite spomenie na detstvo, v ktorom deti v podobnom veku trávili hodiny vonku na ihrisku s loptou, na bicykli, alebo s hokejkou v ruke až do tmy a domov šli až po asi piatom volaní mamy. Dnes majú mnohí rodičia opačný problém – ako dostať dieťa von, na vzduch, preč od obrazovky. Mladá generácia dáva prednosť obrazovkám všetkého druhu a v podstate žije viac vo virtuálnom svete ako v tom skutočnom.
Začal som hľadať riešenie a našiel som. Je ním koncept digitálneho detoxu alebo takzvanej digitálnej diéty, či digitálneho minimalizmu. Vo svete (V. Británia, Nemecko, USA, J. Kórea atď.) funguje už niekoľko rokov a je čoraz vyhľadávanejší. Nejde v ňom o úplné vzdanie sa či boj proti digitálnym technológiám. Úplný pôst vo forme „odpojiť sa od technológií a odísť žiť do lesa“ by pre dnešného človeka znamenal výrazný hendikep, ktorý by ho postavil mimo civilizácie. Treba sa skôr snažiť nájsť zdravú rovnováhu medzi virtuálnym a skutočným svetom. Tá spočíva v nastavení hraníc, priorít a návykov pri používaní digitálnych technológií. Problém totiž nie je v samotných technológiách, ale v ich používateľoch, resp. spôsobe, ako zariadenia používajú. Už Albert Einstein povedal: „Prečo nám skvelá technika, ktorá šetrí prácu a uľahčuje život priniesla doteraz tak málo šťastia? Odpoveď je jednoduchá: pretože sme sa ju nenaučili rozumne používať.“
Digitálny detox je nielen nový výraz v slovníku, ale aj návod, ako sa nenechať ovládnuť digitálnymi technológiami a, naopak, dostať ich pod kontrolu. Je nástrojom, ako byť v živote viac šťastný, slobodný, ale aj produktívny, bystrý a kreatívny.
Matej Demeš